Kniha čarodejníctva a tajomstvá starých grimoárov

Medzi všetkými predmetmi magickej tradície má popredné miesto zväzok, do ktorého sa zapisovali obrady a zaklínadlá. Kniha čarodejníctva mala v dejinách mnoho podôb. Poznáme ju z egyptských papyrusov, zo stredovekých grimoárov aj z ručne písaných zošitov bylinkárok. Vzbudzovala strach, zvedavosť aj túžbu po zakázanom poznaní. Cirkev ju zakazovala, jarmočníci ju predávali a ľudové povesti jej pripisovali moc nad búrkami. Dnes sa k nej vracajú moderní praktici, ktorí si vedú vlastné zápisníky obradov, snov a bylín. Čaká vás pohľad na jej pôvod a typickú stavbu, na slovenské povesti o grabancijášovi aj na novodobé osobné denníky. Nechýbajú ani rady, ako si takú knihu založiť a viesť vlastnou rukou. Stačí k tomu trpezlivosť a zošit, ktorý bude patriť len vám.

Grimoár ako zbierka zaklínadiel

V starých zápisoch sa pre ňu najčastejšie používa slovo grimoár. Pochádza z francúzskeho výrazu pre gramatiku, pretože ľuďom pripomínal učebnicu tajného jazyka. Kniha čarodejníctva je zbierka návodov na obrady, zaklínadlá, ochranné znaky a mená duchov. Na rozdiel od herbára či kalendára neslúžila na čítanie pre radosť, ale na prácu. Ukrývala sa v truhliciach, pod podlahou či medzi rodinnými písomnosťami. Majiteľ ju často opatroval celý život a dopĺňal vlastnými poznámkami. Mnohé zväzky existovali len v jedinom ručne písanom exemplári a putovali z rúk do rúk. Čarodejníctvo v nich dostalo pevnú podobu, ktorú bolo možné odovzdať ďalšej generácii. Korene týchto kníh však siahajú oveľa hlbšie, než by sa na prvý pohľad zdalo.

Od papyrusov k jarmočným tlačiam

Najstaršie známe predchodkyne pochádzajú z Egypta prvých storočí nášho letopočtu. Grécke magické papyrusy obsahujú zaklínadlá, ľúbostné recepty aj návody, ako privolať boha vo sne. Stredovek nadviazal arabským dielom „Picatrix“, ktoré sa v 13. storočí dostalo do Európy. Najslávnejším sa stal „Kľúč Šalamúnov“, pripisovaný biblickému kráľovi, ktorý vraj vládol duchom. Odpisovali ho mnísi, lekári aj učenci, hoci cirkev ho zakazovala. Zlom prinieslo kníhtlačiarstvo. V 18. a 19. storočí sa drobné tlačené grimoáre predávali na jarmokoch a ich obsah sa dostal medzi obyčajných ľudí. Z výsady vzdelancov sa tak postupne stalo čarodejníctvo vecou celej spoločnosti. Kto takú knihu otvoril, našiel v nej prekvapivo usporiadaný svet.

Pečate, kruhy a planetárne hodiny

Typický grimoár má jasnú a premyslenú stavbu. Zvyčajne začína pokynmi, ako sa na prácu pripraviť pôstom, modlitbou a očistným kúpeľom. Nasledujú opisy nástrojov, ako sú nôž, prútik či kriedou nakreslený kruh, a spôsob ich posvätenia. Veľkú časť zaberajú pečate a pentakle, teda zložité kruhové znaky s menami anjelov a duchov. Ďalšie stránky určujú, v ktorý deň a hodinu je obrad najúčinnejší podľa planét. Nechýbajú zoznamy bylín, kadidiel a kovov, ktoré patria jednotlivým nebeským telesám. Slová sa v nich miešajú z latinčiny, hebrejčiny a materinského jazyka pisára. Niektoré grimoáre obsahujú aj varovania, čo hrozí tomu, kto sa pri obrade pomýli. Všetko pôsobí ako presný postup, v ktorom nesmie chýbať ani jeden krok. U nás však mali čarovné knihy oveľa ľudovejšiu tvár.

Grabancijáš a čarovné zošity

Slovenský folklór pozná postavu grabancijáša. Bol to potulný študent, ktorý vraj vyštudoval čiernu školu a nosil pri sebe čarovnú knihu. Čítaním z nej dokázal privolať búrku, krupobitie alebo vyviesť draka spod hladiny jazera. Dedinčania sa ho báli a radšej ho pohostili, aby ušetril ich úrodu. Skutočné knihy kolovali v podobe odpisov a malých tlačí. Veľmi rozšírená bola „Šiesta a siedma kniha Mojžišova“, ktorú v 19. storočí poznali od Nemecka po Uhorsko. Bylinkárky si zase do zošitov zapisovali zariekania na uhranutie, vyvreté oči či bolesť zubov. Ľudia verili, že kto začne v takej knihe čítať, nesmie prestať, inak ho stihne nešťastie. V 20. storočí sa však zrodila úplne nová podoba osobnej čarovnej knihy.

Osobný denník moderných čarodejníc

Anglický novopohan Gerald Gardner predstavil v 50. rokoch 20. storočia zväzok, ktorý nazval „Kniha tieňov“. Obsahoval obrady, modlitby a pravidlá jeho okruhu a každý nový člen si ho mal ručne odpísať. Gardner tvrdil, že ide o starý rukopis, no historici v ňom našli aj novšie vplyvy. Myšlienka sa ujala a rozšírila sa ďaleko za hranice Británie. Dnešní praktici považujú vlastnú knihu za živý denník, nie za nemenný zákon. Zapisujú do nej obrady, sny, výsledky veštenia aj postrehy z prírody. Niektorí rozlišujú spoločnú knihu skupiny a súkromný zápisník jednotlivca. Iní si vedú zápisky v počítači, hoci ručné písanie mnohí stále považujú za súčasť obradu. Kto si chce takú knihu založiť, môže začať celkom jednoducho a bez veľkých príprav.

Kniha čarodejníctva vlastnou rukou

Na začiatok stačí pevný zošit alebo viazaný zápisník, ktorý sa nebude používať na nič iné. Mnohí ho pred prvým zápisom očistia dymom bylín alebo ho nechajú cez noc pod mesačným svetlom. Prvé strany zvyknú patriť vlastnému menu, dátumu a krátkemu zámeru, prečo kniha vzniká. Postupne pribúdajú stránky o bylinách, fázach Mesiaca, kryštáloch či výkladoch kariet. Dôležité je zapisovať aj to, čo sa nepodarilo, pretože práve z toho sa človek najviac naučí. Mnohí pridávajú aj kresby listov, symbolov či vlastných pečatí. Prehľadnosti pomôžu očíslované strany a farebné označenie jednotlivých častí. Kniha čarodejníctva tak rastie spolu so svojím majiteľom. Po rokoch potom ukáže, kadiaľ viedla jeho cesta a čo sa na nej naučil.

Zápisy, ktoré pretrvajú

Od egyptských papyrusov po dnešné zápisníky slúžila kniha čarodejníctva ako pamäť tých, ktorí pracovali s magickým svetom. Staré tlače si možno pozrieť vo vzácnych zbierkach Slovenskej národnej knižnice v Martine. Pre zariekania a povesti o grabancijášovi sa oplatí siahnuť po národopisných zbierkach slovenských povestí. Vlastnú knihu je dobré začať zápiskami o bylinách z okolia a o fázach Mesiaca. Prázdne stránky však niekedy čakajú na otázku, s ktorou si človek nevie rady. Čomu sa mám v praxi venovať najskôr? Ktorý sen z poslednej noci stojí za zápis? Pri hľadaní odpovedí môže pomôcť telefonický rozhovor s veštkyňou, ktorá vie čítať znamenia a vnímať súvislosti. Jej postrehy sa často stanú prvými dôležitými riadkami vlastnej knihy. Z jedného rozhovoru tak vznikne zápis, ku ktorému sa človek vráti aj po rokoch.